TAMARA

Tamara podľahla panike. Lomcoval ňou hnev a pocity krivdy. Utvrdzovala sa v myšlienke, že s ňou škaredo vypiekli. Po všetkých tých rokoch obetavosti, po ochote nad časovať a brať si prácu aj domov, zamestnávateľov krok považovala za chrapúnstvo. Zavládol v nej zmätok a predstava, že nájsť nové zamestnanie bude problém. Sama sebe vnútila domnienku, že na dnešnom pracovnom trhu už hádam ani nemá šancu. Pokladala sa za príliš starú a málo atraktívnu v porovnaní s dnešnými čerstvými absolventmi. Podvedome v sebe prehlbovala nehorázne pocity menejcennosti. A to všetko ešte pred tým, než sa vôbec pokúsila o prácu niekde uchádzať.

Obrat v myslení

Našťastie včas pochopila, že týmto spôsobom sa môže pomaly ale isto psychicky aj zruinovať. Pochopila, že takto zlomená a pesimisticky naladená veľa nezmôže. K zmene myšlienok jej dopomohli jej staré denníky a zápisníčky. Od detstva mala záľubu v písaní a už ako malá si zaznamenávala rôzne príhody a udalosti. Neskôr najradšej prepisovala babičkine rozprávania. Teraz, keď mala dostatok času, vrátila sa k týmto zápiskom. Ako šibnutím čarovného prútika pookriala a rázom jej bolo na duši ľahšie. Najmä, keď si znovu a znovu precítene pripomínala príbeh o zvláštnom starčekovi. Už po niekoľkýkrát sa jej tisli slzy do očí, no o to s väčším záujmom a odhodlaním čítala ďalej. Ten príbeh stál za pozornosť.

Pravý mudrc

Starček bol v dedine považovaný za čudáka. Žil v skromnej chyži a bol veľmi chudobný. Jediné, čo mal materiálne cenné, bol kôň. Za tohto krásneho tátoša mu viacerí bohatí pocestní ponúkali celé majetky. On ich vždy odmietol so slovami, že jeho priateľ nie je na predaj ani za všetky poklady sveta. Jedného dňa kôň nebol v stajni. Susedia mu prišli vytýkať, že kvôli svojej hlúposti nemá ani peniaze, ani koňa. Boli presvedčení, že starému hlupákovi niekto žrebca ukradol a pýtali sa ho, čo bude s tým strašným nešťastím robiť. Starček odpovedal: „Odkiaľ viete, že bol ukradnutý a že to, čo sa stalo je nešťastie? Príliš ďaleko zachádzate vo svojich úsudkoch. Jediná skutočnosť, ktorá sa stala je fakt, že kôň nie je vo svojej stajni.“ Dedinčania sa zasmiali a poklepali si po čelách. O dva týždne sa tátoš vrátil, a priviedol so sebou dvanásť divokých koní. Susedia sa hneď zhŕkli pri jeho dome a hovorili: „Pravdu si mal, starý. To nebolo nešťastie, ale šťastie, čo ťa postretlo. Teraz si môžeš v hojnosti nažívať s týmto tuctom krásavcov.“ A starček odvetil: „ Opäť zachádzate príliš ďaleko vo svojich úsudkoch. Ako môžete vopred vedieť, či je to šťastie alebo nešťastie? Ako môžete hodnotiť časť, keď nepoznáte celok? Jediný fakt, ktorý sa stal je to, že mi na dvore pribudlo dvanásť koní.“ Susedia odchádzali so smiechom a šuškali si, že ten čudák sa úplne pomiatol. Starček mal jediného syna, ktorý začal tieto divé kone krotiť. Pri výcviku z jedného z nich spadol a polámal si obe nohy. Dedinčania pribehli a začali bedákať: „Pravdu si mal, starý. Tie kone sú vaše nešťastie, nie šťastie. Mal si jediného potomka, ktorý ťa mal v starobe dochovať a kvôli tým koňom stratil vládu nad sebou a tebe viac nepomôže.“ A on im odpovedal: „Ak si prečítate iba jednu vetu, ako môžete hodnotiť obsah celej knihy? Odkiaľ viete, že to čo sa stalo je nešťastie a nie šťastie? Jediný fakt, ktorý sa stal je ten, že z môjho syna sa stala kalika.“ Ľudia si začali odpľúvať pred tým čudákom a neverili vlastným ušiam, čo to tára za nezmysly. Niekoľko týždňov na to vypukla vojna. Ľudia plakali, horekovali, lebo vedeli, že budú čeliť mnohonásobnej presile. Do boja boli odvedení všetci mládenci z dediny, okrem starčekovho syna. Celý dav ľudí sa zhromaždil pred jeho domom a nariekal: „Mal si pravdu, starý. Tvoj syn je len mrzák, ale naši synovia odídu na veky a už sa k nám nikdy nevrátia. To je nešťastie!“ A starček im odvetil: „Odkiaľ viete, že nevrátiť sa, je nešťastie?“

Resumé

Tamara sa spamätala. Prestala s tým príliš ďalekým a pesimistickým zachádzaním vo svojich úsudkoch. Jednu životnú kapitolu uzavrela a začala písať novú. Za pár mesiacov pracovala v malej prosperujúcej firme. Úžasne zapadla do fungujúceho, dynamického kolektívu. Platovo si síce nepolepšila, no to jej mnohonásobne vynahradila zaujímavejšia pracovná náplň a fakt, že vôbec nemusí nad časovať. Dnes sú to už dva roky, čo na svoje nové pôsobisko nedá dopustiť. A ak si aj občas na tie staré chmáry s nezamestnanosťou spomenie, tak len v súvislosti s milovanou babičkou a jej krásnymi príbehmi, ktoré ju postavili na nohy. S vďakou za obnovenie životného entuziazmu, bez ktorého život nie je ani ľahký, ani veselý.

Tiež by vás mohlo zaujímať

Odtiene lásky

Hranice žiarlivosti

Diskusné fórum zdravia