Maroš Kramár

Maroš po ukončení štúdia herectva na Štátnom konzervatóriu v Brne pôsobil v Štátnom divadle v Brne a v Divadle Andreja Bagara v Nitre. V Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave odohral dvadsaťtri sezón. Dnes je otcom štyroch detí a býva v dome pri jazere.

Kde ste vyrastali?

Som rodený Bratislavčan a vyrastal som v Starom meste. Celé detstvo som trávil v centre Bratislavy, v okolí Rybného námestia a Dunaja. Pamätám si ešte starú synagógu, ktorá stála pri Katedrále svätého Martina, kde som sa hrával s kamarátmi. S rodičmi sme bývali v malom jednoizbovom byte na Baštovej ulici, pod Michalskou bránou. Svoj detský kútik som mal v spoločnej miestnosti, kde sme všetci traja žili, oddelený skriňou a závesom. Len kúsok od nás, na Medenej ulici, bývali moji starí rodičia. Do základnej školy som chodil hneď vedľa sídla Slovenskej filharmónie, takže aj všetci moji spolužiaci pochádzali zo Starého mesta. Z Bratislavy som odišiel študovať do Brna na konzervatórium, keď som mal pätnásť rokov. 

Ako si spomínate na svoje prvé samostatné bývanie?

Môj prvý staromládenecký byt mám dodnes a tiež sa nachádza v Starom meste. V dome, ktorý patrí medzi krásne kultúrne pamiatky Bratislavy. Je to podkrovný byt ktorý som prerobil zo starej povaly a súčasťou obývačky je dvanásť metrov vysoká veža, ktorá priestoru dodáva úžasnú atmosféru. Sporadicky v ňom robievam privátne divadelné večierky, ktoré navštevujú milovníci divadla a netradičných zážitkov. Sú to veľmi silné zážitky. Nielen pre nás, hercov, ale aj pre divákov, ktorí kvôli štvorhodinovému zážitku vo veži často cestujú stovky kilometrov z rôznych kútov Slovenska a Čiech. Pri každom večierku vznikne osobitá, neopakovateľná atmosféra. Z tohto pohľadu som na môj staromládenecký byt dodnes skutočne pyšný.

Ako by ste charakterizovali svoj súčasný domov?

Dom, v ktorom teraz bývam, vznikol z malej chatky pri jazere. K jeho súčasnej podobe ma inšpirovalo jedno miesto v Španielsku, kde som sa ocitol pri natáčaní. Ten dom ma natoľko nadchol, že som chcel bývať podobne. Nebývam síce pri mori, ale iba pri jazere, no stojí to za to. Čo sa interiéru týka, veľmi sa mi páčia domy, ktoré ukrývajú prekvapenie. Keď do nich vstúpite, aby vás na prvý pohľad niečo zaujalo, oslovilo. U mňa je to vzdušný, jeden a pol poschodia vysoký, otvorený priestor, ktorý prepája kuchyňu s obývačkou a terasa s výhľadom na jazero.

Ako ste poňali zariadenie interiéru?

V mojom dome prevláda surový betón, kov a sklo. Dominantou obývačky sú špeciálne americké kachle. Čo sa zariaďovania týka, nemám žiaden vyhranený štýl. Rozhodujem sa podľa priestoru, aktuálnej situácie a nálady. Rád si nechám aj poradiť, od odborníkov a priateľov. No nemám až takú predstavivosť, ako profesionálni architekti alebo dizajnéri, takže využívam možnosť zapožičania nábytku a bytových doplnkov na skúšku. Pokiaľ do priestoru dobre zapadnú, ponechám si ich, ak nie, vyskúšam niečo iné. Mojou slabosťou je však dotiahnutie vecí do konečnej fázy. V živote som postavil už niekoľko domov, no najdlhšie mi trvá vždy realizácia posledných detailov.

Kde trávite doma najviac času?

Mám veľmi rád vodu a prírodu, preto najviac času trávim na terase s mojou Corou. Je to sučka, málo známe turecké národné plemeno Kangal. Veľmi uznávané a rešpektované, ktoré ešte pred pár rokmi ani nebolo možné vyvážať do zahraničia. Aj Cora má jedno z najkrajších psích bývaní - búdu má postavenú na mieste, kde má z jednej strany výhľad na dom so záhradou a z druhej strany na vodnú plochu. Cora má absolútnu slobodu, voľne sa pohybuje po celom areáli. Zatváram ju len vo výnimočných prípadoch, keď ku mne príde návšteva, ktorá sa bojí psov. Moja terasa, príroda a jazero pri dome mi poskytujú taký relax, že sa mi ani nežiada cestovať po dovolenkách.

Akým aktivitám sa venujete najradšej?

Rád plávam, zapádlujem si v kajaku, baví ma windsurfing a mojou najnovšou záľubou je plachtene na katamaráne. S týmto typom lode, ktorý pozostáva z dvoch trupov spojených rámom, z plachty a trampolíny, som sa zoznámil pri nakrúcaní jedného z dielov seriálu Zázraky prírody, ktoré pre Českú televíziu nakrúcame s mojim kolegom Vladimírom Kořenom už vyše desať rokov. Kto tento program sleduje, ten vie, že v každej epizóde zdolávame rôzne športové výzvy. A jednou z nich raz bolo aj plachtenie na tomto špeciálnom plavidle, ktoré mi učarilo a venujem sa mu dodnes.

Máte okrem vodných športov aj iné koníčky?

Mám dva, a to v pravom zmysle slova. Valacha Azarda a Sofiu. Azard je staré ruské plemeno, má krásnu čiernu srsť, je huňatý ako medveď a vydrží aj mínus tridsať stupňové zimy. Sofia patrí medzi tie najkrajšie maľované indiánske kone paint horse. Oba kone sú čistokrvné, kúpil som ich aj s rodnými listami. Nie sú ustajnené, žijú voľne na lúke, u môjho bratranca na Záhorí. Nestáva sa to často, no keď mám čas, rád si na nich zajazdím. Jazda na koni je veľmi oslobodzujúca, vyvetrá hlavu a myseľ zbaví všetkých problémov.