SIMONA

Romanko nesmierne trpel stratou otca a predstava, že by mohol prísť i o matku, ju vydesila. Zmobilizovala sa iba kvôli nemu. Mal vtedy osem rokov a potreboval jej podporu, starostlivosť a opateru. Vychovávala ho s láskou, veľmi jej pripomínal manžela. Roky ubiehali a Roman vyrástol do krásy a múdrosti. Bol výborný študent, pozorný a vďačný syn. Mal veľa záľub, koníčkov, kamarátov a dlhoročnú priateľku, s ktorou spoločne úspešne vyštudovali vysokú školu. Po štúdiách sa vydali sa na samostatnú cestu životom. V tom období, väčšmi ako inokedy, začala Simona pociťovať osamelosť, až smútok. Život sa jej zdal priveľmi prázdny. Mala potrebu byť užitočná a prospešná. Skutočným, konkrétnym činom niekomu pomôcť. Osud to vyriešil. Cez priateľku bola zoznámená s rodinou, ktorá hľadala pestúna k päť ročnému chlapčekovi. Jeho biologickí rodičia sa dostali na šikmú plochu a vzdialení príbuzní nechceli dopustiť jeho umiestnenie do detského domova. Sami sa oň dlhodobo starať nemohli, lebo bývali s tromi deťmi v malom byte, za veľmi nepriaznivých finančných pomerov. Simona bez váhania s pestúnskou starostlivosťou súhlasila. Prebehol súd, vybavili sa formality a dieťa si presťahovala k sebe. Mala ohromnú radosť a elán pomôcť tomu chlapčaťu. Získala nový zmysel života.

Trpká genéza

Od prvopočiatku bol Mário problematické dieťa. Príliš často plakal, nechcel jedávať, poslúchať, bol tvrdohlavý, až agresívny. Simona to pripisovala jeho strastiplnému útlemu detstvu a verila, že čas všetky jeho rany zahojí. Mýlila sa. V základnej škole bol neprispôsobivý. Nezapadol do kolektívu a sťažnosti na jeho správanie sa množili. Sústavne vyrušoval, nekomunikoval s pedagógmi, so spolužiakmi sa bil a neprestajne vystrájal. Dnes vie, že vtedy mala navštíviť odborníkov a konzultovať tieto problémy. Hádam by sa bolo dalo niečo zachrániť. Podcenila situáciu, verila, že z toho „vyrastie“, verila, že pevná vôľa všetko zdolá. Nestalo sa tak. Vo vyšších ročníkoch sa Mário takmer vôbec nevenoval učeniu, stal sa záškolákom, jej rady a prosby ignoroval. Stále častejšie opakoval, že ponosy na neho má preto, že nie je jej vlastný syn. Dospievajúci Majo bol ako posadnutý, všetko zamietal a negoval. Voči pestúnke sa často prejavoval až nenávistne. Simonu to veľmi trápilo a tento stav sa čoskoro začal prejavovať aj na jej zdraví. Trpela zažívacími a tráviacimi ťažkosťami, ktoré prepukli do obludných rozmerov. Nevyhla sa náročnej operácii, ale ani tá nezmäkčila Máriove chovanie ku nej. Na učňovskej škole mal tie najhoršie známky zo správania, sústavne mu hrozilo definitívne vylúčenie. Imponovali mu kamaráti, ktorí vyznávali nie príliš cnostné hodnoty. Inklinoval k povaľačstvu a bujarým zábavám. Stále častejšie chodieval domov až nad ránom. Niekedy neprišiel vôbec.

Odborný náhľad

V tých najťažších chvíľach si Simona spomenula na televíznu diskusiu, kde odborníci rozoberali výchovné problémy mladých ľudí. V pamäti jej utkvela výpoveď psychologičky, ktorá objasňovala rozdiel medzi dedičnými vlastnosťami a výchovou. Spomínala vedca, ktorý na začiatku svojej kariéry, plný elánu a optimizmu, zastával názor, že u ľudského jedinca je percentuálny pomer výchovy 90% a genetiky 10%. Z čoho vyplývalo, že podstatnú časť správania detí môžu vhodným konaním ovplyvniť ich rodičia, pedagógovia alebo vychovávatelia. Po dvadsať ročnej praxi vedec svoje tvrdenie prehodnotil a mal za to, že pomer je 50 % ku 50 %. A na sklonku svojho života, na základe tisícov pozorovaných prípadov, získal presvedčenie, že výchova ovplyvní osobnosť človeka najviac na 10%, nakoľko genetika je tak mocná, že predurčí až 90% vrodených dispozícií. Simone to prinieslo miernu úľavu. Vedela, že nikto nie je dokonalý a určite aj ona nie vždy konala bezchybne. No zdedené charakterové črty a povahové vlastnosti sú predsa len silné a niekedy až príliš hlboko zakorenené. Navyše, ak nie je ochota a ani potreba niečo na svojom správaní meniť, druhá strana je bezmocná. Mário a Simona boli, bohu žiaľ, práve tento prípad.

Krivda?

Dnes je Simona tesne pred dôchodkom a cíti sa prázdno. Je jej trpko, keď spomína na všetky tie udalosti. Na všetky prebdené, preplakané noci, na trápenie sa, čakanie a sužovanie, či sa Máriovi niečo vážne nestalo. Niekedy ju prepadnú výčitky svedomia, niekedy hnev. Oboje je zbytočné. Mária nevidela už vyše roka, ani len nezavolá. Krátko po osemnástke sa zbalil a zabuchol za sebou dvere. Dopočula sa, že odišiel do zahraničia, vraj na brigádu. Teraz sa snaží na všetko zlé zabudnúť a zregenerovať svoje ubolené telo i dušu. Nerada by sa utvrdzovala v žiali a cítila krivdu. Všetko, čo Máriovi dala, mu dávala nezištne a z lásky. On mal možnosť vybrať si, či to prijme, alebo nie. A aj keď si zvolil tú druhú alternatívu, stále ho má rada ako vlastného syna, na čom nikto a nič nikdy nezmení.

Tiež by vás mohlo zaujímať

Diskusné fórum zdravia

Príležitostný sex

Korene osamelosti