KAMIL MIKULČÍK

Kamil Mikulčík je vnímaný ako úspešný herec a spevák, nie každý však vie, že je aj skladateľ. V Slovenskom národnom divadle skomponoval hudbu k inscenácii Je úžasná, v divadle Astorka k inscenácii Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia, v Divadle L+S skomponoval hudbu do hry Listy Emilovi, v Divadle Andreja Bagara v Nitre do inscenácie Štefánik – slnko v zatmení. Aktuálne skomponoval hudbu k nedávno odpremiérovanej inscenácii Josef Švejk v divadle Aréna a k mnohým iným predstaveniam v divadlách v Trnave, Nitre, Prešove, Košiciach, v Mestskom divadle Zlín, v Pražskom Divadle Kalich, v Divadelnom spolku Frída v Brne, v Túlavom divadle či v Radošinskom naivnom divadle. Hrá na klavír, gitaru, kontrabas, akordeón a na viacero iných nástrojov.

Vyštudovali ste Ekonomickú univerzitu a VŠMU, odbor herectvo. Kedy ste v sebe objavili skladateľské vlohy?

Hudbu som vnímal odmalička a čo sa pamätám, vždy som mal závratnú potrebu chytať do rúk hocičo, čo vyludzovalo akýkoľvek zvuk. A chcel som na tom okamžite vedieť hrať. To mi vlastne zostalo doteraz. Stále sa chcem hrať. No zistil som, že naozaj vedieť hrať na akýkoľvek hudobný nástroj je dlhšia cesta, lebo ak nástroj chcete ovládať, musíte sa zastaviť a začať cvičiť. Lebo hráte iba tak dobre, koľko máte za nástrojom odsedené. A to sa na všetkých nástrojoch nedá, musíte si najprv vybrať jeden. Hoci je pravda, že vedieť hrať na viac vecí, je veľakrát výhodou. Je to ako keď viete jazyky, jednoduchšie za behu vyhodnocujete situáciu a viete rýchlejšie predpokladať.

Čo nasledovalo po dvoch neúspešných pokusoch dostať sa do ĽŠU?

Tak som to skúsil pochopiť sám. Začal som z kaziet podľa sluchu sťahovať akordy mojich vtedy obľúbených interpretov. Stinga, Claptona, Queen, Nerez a hocičo iné. S odstupom času si myslím, že to bola tá najlepšia škola, ktorú môžete dostať, keď sa hudbu naučíte objavovať. Na ozajstný klavír som začal hrať až na VŠMU, kde som ostával po nociach, aby som mohol cvičiť. No, cvičiť... Pravdepodobne sa mi iba nechcelo ísť domov.

Je pre vás hudba príťažlivejšia ako herectvo?

Ja sa teším, keď to môžem striedať, hudbu a divadlo. Divadelné hry, v ktorých hrám, ma veľmi bavia, takže je to pre mňa našťastie vždy sviatok. Lebo niekedy sa ocitnete v situácii, že je toho tak veľa, že si to nestihnete užívať, až je to tak kontraproduktívne, že vyhoríte a už vás to nebaví. Dá sa tak chvíľu žiť, ale je výhodnejšie mať v tom istú vyváženosť. Lebo potom sa dá naozaj aj niečo tvoriť a nielen naháňať followerov. V poslednom období som hral skôr v menej kolektívnych inscenáciách. V monodráme Novecento – legenda o pianistovi, s hudobným skladateľom Vladislavom Šarišským alebo v divadelnom thrillere Vytrvalý Dážď spolu s Jurajom Hrčkom. Teraz sme v Aréne doskúšali Švejka v réžii Jakuba Nvotu, z čoho sa veľmi teším, lebo sme si ako partia sadli a vtedy to ide skoro samo.

Stíhate pri svojej pracovnej vyťaženosti aj vaše koníčky, ako relaxujete?

Rád chodím na také dovolenky, kde oddychujem síce psychicky, ale telu to príliš nedoprajem. A je tam aj ďalšia podmienka, nech je to hlavne trochu backpackerské a adrenalínové. V nejakej úžasne odlišnejšej krajine, než je tá naša. Prešiel som Indiu, Nepál, Maroko, Etiópiu, časť Ázie a Strednú či kus južnej Ameriky. Ale aj posovietske krajiny Gruzínsko, Arménsko. Myslím si, že veľa ľuďom by pomohlo, keby videli aspoň časť okolitého sveta. Dáva to presnejší obraz o tom ako žijeme a hlavne sa tým vieme ľahšie zbaviť predsudkov a strachu z nepoznaného. A tiež vďaka tomu dokážeme nepodľahnúť populizmu niektorých politikov o tom, že Slovensko je pupok sveta. Všetci by sme sa mali tešiť z toho, že môžeme byť súčasťou civilizovanej Európy a vážiť si, že tu žijeme slobodne. Lebo podmienky iných, zhodou okolností narodených v iných častiach sveta, by sa nám určite až tak veľmi nepáčili. FOTO: Waldemar Švábenský